...
Fúkal vietor. Lístie sa túlalo ulicami a hľadalo miesto kde pristáť. Nikde nikoho ako keby všetci spali a nechceli sa prebudiť do života plného zla, ktoré číha vonku na každom rohu. Uprostred ulice len ona. Vlasy jej padali do očí a slzy slané ako voda v oceáne stekali dole jej jemnou tvárou. Sama nevedela prečo plače. Vravela si, že to všetko zvládne a bude silná no nedokáže to. Jej srdce je plné bolesti a ona už nedúfa, neverí. Deň, čo deň si vraví, že to bude dobré, no nič sa nemení. Chýba jej. Veď ako by vyzeral Mesiac bez hviezd??Osamelo.Tak osamelo ako vyzerá aj ona bez neho. Nádej, že sa jej slni to, čo si žeůá jej preteká pomedzi prsty. Vytvára si okolo seba štít pevný a silný ako kamenný múr. Nikto ju nechápe. Cíti sa ako kol v plote. Sama proti všetkým. Ako vojak, ktorý sa bezhlavo vrhá sám do boja. Vopred vie, že prehrá, ale čo keď??? Čo ke%d to nakoniec vyhrá??Sám proti všetkým..Je to nezmyselné no on predsa dúfa a vkladá do toho všetko. Ale ona nedokáže...strach je silnejší ako ona.Prečo sa tak bojí??Veď stačí len prísť a povedať jedinú vetu;takú krátku a výstižnú: ,,CHEM ŤA!..